Kontinuita

30, apríl 2024

Z obecnej knižnice si už tradične ako každý piatok nesiem plnú tašku kníh. Rozčítaného Osmijanka si nechávam pod vankúšom, aby som hneď ráno pokračovala v čítaní. Pôžitok z knižného sveta prerušia prudko otvorené dvere a mamina nevôľa. V sobotu sa nečíta. V sobotu sa pracuje. Tak vyzerajú pravidlá mojej mamy a zrejme aj mnohých iných mám na dedine. „Keď vyrastiem, budem si v sobotu čítať! Keď vyrastiem, nebudem ako moja mama!“ trucovito si hundrem popod nos a pokračujem v sadení zemiakov.

V ambulancii

„Brali ste niekedy lieky na tlak?“ pýta sa prekvapená lekárka po márnom pokuse zistiť stav môjho krvného obehu. Škatuľky s liekmi a bezsenné noci ma nútia prehodnocovať. Životný štýl. Prístup k práci. Pátrať po chvíľach, v ktorých bez pozvánky vstupuje do života stres. Víkendy trávim podľa predstáv z mojich detských snov. Pri knihách. Pri farbičkách. Pri počítači. Škatuľky liekov ma ale inšpirujú k zmene rutiny.

Terapia

„Aká skvelá agro-terapia,“ napadne mi v aute, keď sa po víkende vraciam z rodičovského domu do mesta a v aute na plné hrdlo prekrikujem rádio. Od piatku som trávila čas kŕmením oviec, opaterou mačiatok, hrabaním sena a jeho zvážaním do šopy, upratovala som, varila. Večer som unavená zaspávala nad otvorenou knihou po prvom odstavci. Stav krvného obehu by lekárke spravil radosť. „Moji rodičia a prarodičia boli múdri,“ priznávam so zrelosťou dospelej ženy. Ak si chcem užívať intelektuálnu prácu, potrebujem ne-intelektuálnu pauzu. To, že rodičia mali pravdu, si opakujem čoraz častejšie. To, že si nosím z oboch po kúsku, priznávam stále viac. Som ako rodičia. Pokračujem v generačnej línii. A nielenže sa z toho nevyvlečiem, som na to hrdá.

Poučné slzy

Pri štátnej hymne som plakala len raz. Keď som v roku 2013 stála v Kyjeve na Majdane v Deň nezávislosti Ukrajiny a na preplnenom námestí znelo mohutné Šče nevmerla Ukrajini ni slava ni voľa.... Plakala som pre pocit hrdosti, ktorý som si od Ukrajincov chcela ukradnúť a prisvojiť si ho. Lebo som Slovenka. Som z národa, ktorý nemal kráľov. Z národa sedliakov a poddaných. Tak som si hlúpo myslela a závidela som svetu.

Dnes viem, že ani z národnej identiny sa nevyvlečiem. Že tieto genetické kódy si nesiem v sebe. Že s nimi môžem tínedžersky bojovať. Búriť sa. Prisvojovať si cudzie masky a tváriť sa, že nie som tým, kým som. Ale tieto neprirodzené životy, ktoré tak budem žiť, zničia môj duševný krvný obeh a privedú ma k mentálnemu infarktu.

Lebo som Slovenka. A som na to hrdá. Som z národa sedliakov a poddaných. Čo neznamená, že som odsúdená naveky obrábať pôdu. Naopak. Môžem uspieť v čomkoľvek. Som z národa čestných a pracovitých ľudí. Z národa, ktorý si ctí pravdu a priamosť. Môžem sa búriť. Alebo môžem akceptovať to, že národná a hodnotová kontinuita je pre moje i národné zdravie prirodzená a múdra.

Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok